Naše akcie - ako sa nenudíme...
Medzinárodné športové hry Spolku priateľov hovawartov - august 2004

V dňoch 6.-8. 8. 2004 sa v Lanžhote konal prvý ročník Medzinárodných športových hier, ktoré organizoval Spolok priateľov hovawartov. Tento nápad vznikol na západ od rieky Moravy a tí, čo ho vymysleli, ho aj kompletne zrealizovali. Ja osobne si mimoriadne vážim snahu organizátorov urobiť akciu nielen pre seba, ale aj pre slovenských hovawarťákov, pretože len kvôli nám zvolili za miesto konania Lanžhot, ktorý je len niekoľko (menej ako 10) km od česko-slovenskej štátnej hranice. Ak by chceli spraviť akciu pre svoju zábavu, určite by to bolo niekde podstatne západnejšie, kde by to väčšina z nich mala oveľa bližšie. Preto je veľká hanba, že zo Slovenska sme sa tejto akcie zúčastnili len dvaja členovia Slovenského hovawart klubu (Martina Babíková a Tibor Suchánek).

Musím sa priznať, že ani ja som pôvodne nemala v úmysle cestovať do Lanžhota, jednak preto, že by to znamenalo dohromady cca 500 km cestovania, ale hlavne preto, že takmer každý víkend sme niekde na výstavách a už sme konečne chceli mať čas aj pre seba. No a podľa informačného letáku to mala byť akcia  predovšetkým pre ľudí, nie pre psov. To ma veľmi nelákalo, lebo keď musím 5 dní v týždni stráviť v práci, aspoň víkend sa snažím venovať psom. Nakoniec všetko dopadlo inak a vďaka presvedčovacím schopnostiam Aji Černé sme sa v piatok celá rodinka naskladali do požičanej klimatizovanej Fabie a vyrazili za hranice všedných dní. A neľutujeme, bol to krásny víkend s nezabudnuteľnými zážitkami (práve chodím na rehabilitácie kvôli dobrej mierenej rane súpera pri fotbale :-))))

Ale poďme pekne po poriadku:

na miesto konania sme dorazili v piatok podvečer, ubytovali sme sa a pozoznamovali s tými, čo dorazili skôr. Sobotné dopoludnie sa už mali začať zápasy, ale keďže zo Slovenska stále neprichádzali tí, čo sa sľúbili, čakalo sa, či predsa len niekto nedorazí podporiť slovenský športový tým. Nedorazil nikto a tak sme museli nominovať na zápasy aj moravských členov SHK (Aja Černá, manželia Zemanovci - Dafneé Indiánska maska) a za dve fľaše fernetu "kúpiť" ďalších českých hráčov. V pôvodnom programe sa mal hrať nohejbal, softbal a futbal. Na môj podnet Tibor vybavil aj to, aby sa hral volejbal, čo sa ukázalo ako dobrý taktický ťah, lebo volejbal sme vyhrali 2:0 na sety. Ale nepredbiehajme udalosti. Súpiska hráčov bola teda napoludnie hotová a keďže ja som nastupovala až na volejbal, išli sme sa aj so psicami okúpať do neďalekého štrkoviska, pretože deň bol skutočne horúci. 

Osviežili sme sa, zaplávali a plní síl mohli nastúpiť na športovisko. Prišli sme práve včas, pretože naši práve hrali nohejbal a malý Borisko Suchánek si trošku vyžadoval pozornosť svojho otca, tak som ho na chvíľu v zápase zastúpila. Potom už prišiel ten spomínaný volejbal, ktorý mal veľmi búrlivú atmosféru, plnú fandenia a povzbudzovania. K dobrej nálade nemálo prispeli aj roztlieskávačky (Lucka Makovcová a Katka Houšková). V podvečer sa zápasy skončili a nič nebolo rozhodnuté, pretože stav bol na zápasy 3:3. Bolo jasné, že o tom, kto si domov odvezie hlavnú trofej - pohár, rozhodne až nedeľný zápas vo futbale. 

Od šiestej večer sa začínali zábavné súťaže pre psov. Organizátori zabezpečili aj sponzora, takže havkáči, si mohli pochutiť na vzorkách krmiva. Niektorí však nastupovali hneď do prvej psej súťaže - predvádzanie psa dieťaťom. Nie všetci tam mali svojho psa a tak, kto chcel súťažiť, musel si nejakého psa požičať. Inka Mišiaková chcela nastúpiť s našou Afrikou, ale s týmto nápadom Afrika zjavne nesúhlasila, pretože stále z kruhu utekala k nám. Asi sa bála, že si ju Inka zoberie domov. Našťastie Dafneé sa dala oveľa ľahšie presvedčiť, už aj preto, že jej domáci kamarát Max už súťažil v kruhu s Honzom. Súťaže sa zúčastnila aj zrejme najmladšia účastníčka Zuzanka, ktorá bola takmer menšia, ako sučka, ktorú predvádzala a išlo im to dobre aj v pozícii na psovi. 

Deti museli ukázať psíkove zuby, bežať s ním v kruhu a aj po priamke. Ťažkosti mali hlavní tí, čo mali požičaných psíkov, ale tam výdatne pomáhali ich majitelia. Bolo to celkom zábavné, tí čo nevyhrali, dostali aspoň sladkú odmenu a za kráľa vystavovateľov bol po porade rozhodcov pasovaný Borisko Suchánek, ktorý si na poslednú chvíľu požičal kóliu Sonnyho. Borisko zvládol jeho predvádzanie perfektne, hoci ani ostatní sa za svoje výkony nemuseli hanbiť.  

Gaika využila tento čas aspoň na to, aby si pomerala svoju dôležitosť s niektorými inými prítomnými psami.

Potom už prišlo na rad meranie psov, ktorého sme sa zúčastnili aj my. Psov sme poukladali jedného za druhým na dĺžku chvosta, vzniknutú reťaz (či hada) sme zmerali povrázkom a ten potom už riadnym metrom. Tak sme sa teda dozvedeli odpoveď na otázku, koľko metrov hovawartov sa týchto športových hier zúčastnilo. Ste zvedaví? Tak vám to prezradím: 27.

Súťaže ďalej pokračovali predvedením chôdze so psom pri nohe, pričom majiteľ kráčal na chodúľoch. Tejto disciplíny sme sa aj chceli zúčastniť, ale keďže sme na chodúľoch nikdy nestáli, nepodarilo sa nám to. Je škoda, že sme nevedeli o tejto disciplíne skôr, pretože tí, čo o tom vedeli, mali možnosť trénovať už v piatok. Boli by sme na tréning využili aspoň sobotné dopoludnie, kedy sme len čakali na tých, čo nakoniec vôbec neprišli. A že sa to dá zvládnuť, sme sa presvedčili v nedeľu dopoludnia, kedy sme to na chodúľoch skúsili  a po 15 minútach striedavého padania to už v pohode išlo aj mne aj mojej sestre. Súťaž o najdlhší psí chlp sme akýmsi čudným spôsobom prepásli a na šľahačkovú stopu sme prišli neskoro, takže nás už na štart neprijali. Čo sa dá robiť. Nie je každý deň nedeľa.

Náladu zo zmeškaných súťaží sme si vylepšili večerou. V reštaurácii areálu varili skvele a za primerané ceny aj pre slovenskú peňaženku. Porcie boli riadne aj pre statočných jedákov a tak sme sa skutočne nemuseli obávať, že by sme do nedeľňajšieho futbalového zápasu nemali dosť síl. Večer bol na programe koncert, ktorý skutočne stál za to. Mali sme jedinečnú príležitosť naživo počúvať hudobné umenie dvoch gitarových virtuózov: Aleša Makovca a Láďu (priezvisko som zabudla) a ich kolegu husľového virtuóza Luďka Lernsta, ktorý žije v Belgicku a do ČR prišiel len kvôli tejto akcii. Bol to super zážitok, koncert trval od 21:30 až do pol piatej ráno, ale naša rodinka, zvyknutá spať pred polnocou to nezvládla a o jednej v noci sme to vzdali a šli do postelí. Smútok nad tým, že som nepočula druhú polovicu koncertu rozptýlila Alešova informácia, že sú ochotní prísť hrať aj na druhý ročník Medzinárodných športových hier, ktoré by sme mali zorganizovať na Slovensku.

Nuž nakoniec predsa len prišla aj nedeľa. Zobudila nás veselá vrava pod naším oknom. Aj Gaia bola zvedavá, čo sa to deje. To sa konal "zvod mladých hovawatov", ktorých otcom je Ivanhoe Royal Safe. Prítomná bola aj matka šteniatok, takže sme mali možnosť vidieť oboch rodičov aj ich potomkov. Predpokladám, že viac sa o tomto zážitku dočítame na stránke Ivyho.

Aja Černá sa ešte v sobotu podujala nakúpiť zásoby na nedeľný piknik. Nakúpila kopu sladkého pečiva. K tomu sme si v kuchynke areálu navarili kávu s mliekom, kto chcel aj s cukrom, a urobili sme si super piknik aj so psami. Práve uprostred najlepšieho prišiel pán, ktorého úlohou bolo skontrolovať, či náš spolok netýra zvieratá, netrápi ich hladom a pod. Keď videl našu spoločnú pohodu, ani sa nič nepýtal. Celkom som zvedavá, čo asi napísal do svojej správy.

Aj najmladšia psia účastníčka víkendu - sučka Dafy si na pikniku našla svoju pochúťku a vylizovala mliečko zo šálky. Jej majiteľovi tiež patrí naša vďaka za to, že nám pomáhal hájiť farby Slovenska v športovom zápolení. Na fotkách z futbalu je ten v čiernom tričku a šiltovke.

Po posilnení prišiel čas na rozhodujúci zápas vo futbale. Tu sa ukázalo, že ísť spať už o jednej po polnoci nebol až taký hlúpy nápad, pretože Tibor s Petrom zotrvali na koncerte oveľa dlhšie a následky boli také, že Peter sa zobudil až po skončení futbalového zápasu a Tibor síce nastúpil a hral, ale občas sa mu chudákovi motali nohy a občas sa mu točila hlava. Možno, že niektorí súperovi hráči na tom tiež neboli lepšie, pretože po nepriaznivom začiatku, keď sme prehrávali 2:0, sme zmobilizovali svoje sily, brankárka, čiže ja, si vstúpila do svedomia a podarilo sa nám vyrovnať na 2:2. Druhý polčas sme opäť začali nešťastne a to gólom na 3:2, ktorý sme však asi pár minút pred koncom súperovi vrátili a bolo 3:3. Potom mal súper niekoľko dobrých gólových šancí, ale jeho strely som spoľahlivo zlikvidovala. Jednu dokonca až tak obetavo, že mám teraz poškodené krčné svaly a musím chodiť na rehabilitácie. Ale nebolo to zbytočné. Kolegovia v poli odviedli super prácu a 2 minúty pred koncom dali vedúci gól na 4:3. Tento stav sme už zubami nechtami bránili a ubránili. Putovný pohár tak z Lanžhota smeroval za hranice - na Slovensko, čo našich kolegov spoza rieky Moravy úprimne mrzelo, veď akciu vymysleli, zorganizovali, kúpili pohár, dokonca ešte museli za nás hrať a pomohli nám ten pohár aj vyhrať. Ani sa im nečudujem, ale niesli to statočne.  
Organizácia budúceho ročníka bude ležať na našich - slovenských pleciach. Ja verím, že účasť na budúcom ročníku už bude aj za slovenskú stranu bohatšia, veď to bol krásny víkend. Ak niekto viete o vhodnom areáli, kde sa dá hrať nohejbal, volejbal a futbal a kde nás ubytujú aj so psami, dajte vedieť, aby sme sa mohli včas pripraviť a naplnili tak zámer organizátorov prvého ročníka, aby sa Medzinárodné športové hry priateľov hovawartov stali tradíciou.

návrat na akcie