A takto počúvame rozprávku o kašičke na večeru.
To je moja maminka Gaia z Brna a moji súrodenci. Celkom nás bolo 9
(ja-Agaia - som s tým ružovým ňufáčikom, Arry, Abbad, Alwy, Athos,
Atlanta, Atilka, Agnes, Aireen).
Keď som mala 7 týždňov, prišiel deň môjho veľkého
sťahovania sa za hranice nielen všedných dní, ale aj mojej rodnej
vlasti - išla som na Slovensko. No, ono to sťahovanie nebolo až také
veľké, veď som si neprichystala žiadnu batožinu. Ešte, že na to
myslela pani mojej maminky Gaii a nabalila mi granulky, ktoré mi chutili,
vitamíny a vápnikové tabletky - fuj, tie boli hnusné. Každému psíkovi,
čo nechce tabletky poradím: dajte si ich zabaliť do syrokrému, potom sú
celkom jedlé.
Okrem toho mojej novej panej pribalila ešte množstvo papierov - že vraj
návod na použitie, to aby vedela, ako sa má o mňa starať. Či ho
niekedy čítala to neviem, ale stará so mňa dobre, nemôžem sa sťažovať.
Len keby nechodila do práce a bola stále doma, bolo by nám veselšie.
No ale to už predbieham.
Po presťahovaní ma stále fotili, lebo vraj malinká
budem len chvíľu:
Veľa sme chodievali do prírody na prechádzky, behala som, skákala, čo
mi sily a nohy stačili a potom som doma vyzerala ako po fláme,
ale
keď prišiel čas kŕmenia, bola som
vždy pripravená
ochrániť svoje
misky
pred votrelcami, hlavne ak je v
nich to , čo mi veeeeeľmi chutí.
Cez víkendy sme chodievali do Martina za mojou "starou
mamou", ktorá má namiesto vnúčat mňa a za Silviou, ktorá má stále
zlostila s veľkým plyšovým jazvečíkom. Vtedy som bola malá a hlúpa
a vždy som sa nechala vyprovokovať, teraz jej už na to nenaletím.
No a cez pracovné dni som chodievala s mojou paňou do práce,
kde pre mňa museli presťahovať knihy len do hornej police, lebo v
dolnej som spávala ja.
.