Všetci v našej rodine máme túto akciu veľmi radi  a pokiaľ je počasie len trošku priaznivé, nenecháme si ju ujsť. Od iných mestských jarmokov sa odlišuje tým, že tu smú prezentovať svoje výrobky a svoje umenie len ľudoví remeselníci, umelci a výrobcovia, ktorí svoje produkty vlastnoručne vyrábajú. Nájdete tu stánky s ručne vyrobenými výrobkami z kože, dreva, šúpolia, hrnčiarske a kováčske výrobky a pod. Môžete ochutnať med, Turčiansku medovinu, kúpiť si medovníky, tekvicové semienka a mnoho iných chutných maškŕt. 

Akcia je sprevádzaná kultúrnym programom ľudových umelcov, folklórnych súborov a prehliadkou ľudových zvykov, ktoré sa viažu k tomuto jesennému obdobiu.

Podobných akcií poriada MSD počas roka niekoľko. Napríklad počas Veľkonočných sviatkov, pred Vianocami, alebo podľa ročného obdobia, napr. Zaváraninová nedeľa. Vždy je na nich príjemná atmosféra, nie je tam tlačenica, aká býva zvyčajne na mestských jarmokoch, preto so sebou berieme aj naše psice. Vždy sú veľkou atrakciou, pretože sú na takéto akcie zvyknuté, správajú sa slušne, sú milé a dajú sa všetkým hladkať. Tentokrát si vyslúžili od jarmočníkov kus pečeného kurčaťa a nemálo piškót. Mali sa ako prasce v žite.

No mali sme aj nepríjemný zážitok. Už celkom na konci našej návštevy jarmoku sme sa zastavili na kus reči pri stánku s darčekovými predmetmi. Je to trvalý stánok a pred ním je pevné drevené pódium so stoličkou. Keďže nohy sme už mali uchodené a aj psice už toho mali dosť, rozhodli sme sa chvíľu posedieť. Okolo sa motalo veľa ľudí, občas niektorý návštevník prišiel, ležiace psice pohladkal, podiskutovali sme, bola pohoda. Zrazu zo zástupu ľudí, motkajúcich sa okolo pódia, vybehlo jedno dievčatko, asi tak 5-6 ročné, zdupotalo po drevených doskách a vrhlo sa Afrike k hlave oboma rukami. Pódium bolo pred stánkom maličké, dievčatku na jeho prekonanie stačili 3 kroky, ale ten dupot, čo narobilo by stačil aj na meranie sa s dupotom koňa. Všetci sme sa zľakli, samozrejme aj Afrika a na dievča vyštekla, pričom sa zdvihla na všetky 4 na dĺžku vodítka. To sa zľaklo už aj dievčatko. Našťastie sa nič nestalo, Afrika nechcela chňapnúť, len vyplašene zaštekala. Dievčatko sa vrhlo k otcovi a ten sa tváril akože nič. Vrhla som naňho pohľad, že čo to malo znamenať, on ďalej nič, len dievčatko prestrašene povedalo, že chcelo psíka pohladkať, že či sa to nesmie. Tak som mu vysvetlila, že tento psík sa dá hladkať veľmi rád, ale že ku každému psíkovi treba pristupovať pomaly, radšej sa vždy majiteľa opýtať, či sa psík nechá pohladkať a nie sa bez výstrahy vrhnúť psovi rovno na hlavu. Náš psík je slušne vychovaný a deti má rád, ale keď sa pes zľakne, automaticky sa bráni a preto treba mať rešpekt pred každým psom, nech vyzerá akokoľvek milo. 
Následne som dohovorila aj otcovi, že toto všetko mal svojmu dieťaťu vysvetliť on už dávno a nenechať ho učiť sa na vlastných chybách.  Tváril sa tak, že veď sa nič nestalo. Hlupák. Nestalo sa, ale mohlo sa. A to tomu dievčatku ani nemusel ublížiť pes. Stačilo, keby sa v úľaku skotúľalo z pódia a nešťastie mohlo byť hotové. Niektorí ľudia sú skutočne veľmi nezodpovední.

Dúfajme však, že s rastúcim počtom psov v našich mestách a obciach, bude rásť aj informovanosť a znalosti ľudí o tom, ako sa ku psom treba správať. My sa snažíme prispieť svojou troškou do mlyna práve tým, že naše psice riadne vychovávame a cvičíme. Často ich berieme so sebou medzi ľudí a snažíme sa na verejnosti ukázať, že nie sú na svete len tie psy, o ktorých sa píše v čiernych kronikách, ale že psy môžu byť aj veľmi milé, príjemné a slušne vychované.

návrat na úvod do fotoalbumu