Kanálová kráľovná

Dnes, teda 2 týždne pred Mikulášom mala naša Afrika zážitok, ktorý v praxi preveril jej povahu, výcvik a jej reakcie v krízových situáciách. Vybrala som sa s Afrikou na každodennú prechádzku na našu obľúbenú trasu okolo rieky Turiec. Gaika ostala doma, pretože po operácii ešte nemôže veľa behať. Začínalo sa už síce stmievať, ale k Turcu dopadá svetlo od neďalekej hlavnej cesty, trasu dobre poznáme, takže aj potme je tu prechádzka celkom príjemná. Zvlášť, keď je už nasnežené a na snehu je čierna Afrika dobre viditeľná. Ľudí tu po tme a v nepríjemnom počasí, aké vládlo v tento večer, chodieva veľmi málo. Autá sa sem nedostanú, takže žiadna katastrofa nehrozí. 

Afrika pobehovala na voľno, kontrolovala psie odkazy na stromoch, občas prehnala kačky pri vode, bolo nám fajn. Práve som ju sledovala, ako uprostred snehovej pláne veselo pobehuje, keď zrazu v priebehu jedného mrknutia okom Afrika zmizla. Chvíľu som vôbec nechápala, kam sa tak rýchlo stratila, veď najbližší strom bol príliš ďaleko na to, aby sa mi zaň schovala v takom krátkom okamihu. Pozrela som sa aj smerom k vode, či tam vo vysokej tráve niečo neskúma, ale aj to bolo nepravdepodobné, lebo by musela prebehnúť popred mňa. Bola som celkom jasne pri zmysloch, ale môj rozum nechápal ako je možné, že v jednej sekunde Afrika bežala po snehu a v druhej sekunde jej niet. Fúkal silný vietor, staršie stopy v snehu boli zaviate, jediné viditeľné boli Afrikine. Vydala som sa po nich a po asi 30 krokoch som vypleštila oči na čiernu dieru predo mnou, kde stopy končili. Oblial ma studený pot, kľakla som si na okraj diery a zavolala do nej Afrikine meno. Ozvalo sa tiché zakňučanie. Obavy sa potvrdili, Afrika bola na dne kanála. Musela tam "žuchnúť" nič netušiac, pretože poklop na kanále chýbal, okraje otvoru boli oviate snehom, absolútne ho nebolo vidieť. Skúste potme v hĺbke kanála a bez baterky vidieť čierneho psa. Nemožné. Na krku mala Afrika retiazku a na nej sa slabúčko odrážalo svetlo mesiaca, ktorý sa blížil k splnu. Podľa lesku retiazky sa javilo, že Afrika sa na dne kanála pohybuje a teda tragédia nebude taká vážna. Hĺbku úzkej betónovej diery som odhadla na 4-5 m, a bolo jasné, že sama si neporadím. Po krátkom zhodnotení situácie bolo treba zapojiť do práce všetky mozgové bunky a zvoliť postup, ktorý zabezpečí najrýchlejšie možné vytiahnutie Afriky z kanála. Mobil som pri sebe nemala, domov bolo príliš ďaleko. Na jednej strane som cítila potrebu rozprávať na Afriku, aby neprepadla panike, na druhej strane mi bolo jasné, že musím zohnať pomoc. Afrike som zhora dala povel "sadni!, zostaň!" a bežala som do najbližších obchodíkov, ktoré boli našťastie ešte otvorené. Telefónne čísla záchranných systémov mám pevne v pamäti, tak  som odtiaľ telefónom zavolala hasičov. Oni majú predsa potrebnú výstroj aj na takúto situáciu. 

Už v telefóne však vyjadrili obavy, ako si poradia s veľkým psom v kanále a bez košíka. Presvedčila som ich, že s Afrikou žiadne problémy nebudú. Má vyrovnanú povahu, je cvičená, zvyknutá na cudzích ľudí, na postroj, aj na to, že ju cudzí ľudia nosia na rukách. Miesto, kde sa kanál nachádzal, sa nedalo dostatočne presne popísať, musela som ich preto počkať pri obchodíkoch. Afrika teda aj naďalej zostávala na dne kanála sama. Hasiči prišli veľmi rýchlo, ani nie za 5 minút. Keď posvietili baterkou do kanála, Afrika tam spokojne sedela (od nehody uplynulo asi 20 minút). Jeden z hasičov sa spustil k nej do kanála. V prvej chvíli chcela naňho štekať, ale na náš domáci povel "netreba sa hnevať" sa mu dala spokojne pohladkať, nekládla žiadny odpor a úplne bez problémov ju mladý muž vynášal hore v náručí, ja som ju potom ťahala zhora, ležiac pri okraji. Považujem za veľký zázrak, že pri tom páde do takmer 5 m hĺbky sa jej nič, ale absolútne nič nestalo. Nemala ani len škrabanec. Keď sme ju vyložili von na sneh, nejavila ani žiadne známky stresu, veselo vrtela chvostom a pustila sa pokračovať v našej prerušenej prechádzke. To ma prekvapilo ešte viac. Zjavne pobyt v kanále brala ako ďalší môj rozmar na oživenie každodenných prechádzok.

Prečo to všetko píšem?

Odkedy mám svoju prvú hovawartku Gaiu, snažím sa aj ju, aj Afriku, viesť k tomu, aby boli v civilizovanom svete bezproblémové, dobre zvládnuteľné, aby sme sa mohli prechádzať po námestí, ísť do reštaurácie, cestovať rôznymi dopravnými prostriedkami. Gaia okrem auta, autobusu, vlaku sa plavila aj na škuneri, aj na rybárskej loďke. Z hľadiska výcviku ich učím predovšetkým veci, ktoré sa nám môžu v živote zísť. Preskakujú rôzne prekážky, či do výšky, alebo do diaľky, behajú po nestabilných a nepríjemných materiáloch, na cvičáku behajú cez tunel, hojdačku a podobne. Tak ako v športe, aj pri súťažiach vo výcviku psov prvý môže byť len jeden, ale základy môžu mať všetci. A práve to považujem pri psoch za najdôležitejšie. Naučiť psa existencii v civilizovanom svete. Keď som Afriku pripravovala na skúšku ZOP, ktorú v auguste zložila na výbornú, nejeden psovod sa na cvičáku uškŕňal, čo to vyvádzam, a na čo ich nútim vláčiť môjho psa na rukách. Nuž okrem toho, že je to povinný cvik na skúške ZOP a RH-E, je to aj v praxi veľmi užitočné. Na posmešky kolegov na cvičáku som nikdy neodpovedala, že cvičíme prenášanie psa cudzou osobou preto, že to budeme potrebovať, keď Afrika padne do kanála, veď kto by aj také niečo predpokladal, teraz som však presvedčená, že práve tento tréning nám pomohol nehodu ľahko zvládnuť. Mne to pomohlo ešte v jednom momente: s čistým svedomím som mohla hasičom tvrdiť, že Afrika im neublíži. Nebude to prvý krát, čo ju bude brať na ruky úplne neznámy človek (otázka je, do akej miery sa v očiach psa podobá na človeka veľké monštrum vo výstroji, s prilbou na hlave a visiace vo vzduchu na lane). Môj pokoj a istota prameniaca z natrénovaného ich presvedčili, že sa veľkého čierneho psa v hlbokej diere nemusia báť.

Záchrana Afriky z kanála prebehla veľmi hladko. Ako by to však vyzeralo, keby v tej hĺbke nebol vyrovnaný, pokojný a cvičený pes, ale vystresovaná, hysterická beštia bez košíka, ktorá od strachu bude hrýzť na všetko okolo seba? Ak by sa pes nezranil už pri páde, mohol by si ublížiť, keby sa pokúšal sám driapať von. Mohol by spanikáriť, keby ho v takej chvíli opustil majiteľ. Pes predsa nemôže vedieť, že majiteľ bežal po pomoc. A už vôbec si neviem predstaviť, ako by si s takým psom poradili záchranári. Riešiť by sa to určite dalo, ale iste s nemalými komplikáciami.

Budem rada, ak naša nehoda bude motiváciou nielen pre majiteľov hovawartov k tomu, aby sa svojim miláčikom venovali, učili ich aspoň základnej poslušnosti a hlavne cvikom, ktoré môžu byť nevyhnutné v kritických situáciách: privolanie, okamžité zastavenie pohybu (nám sa osvedčil povel Stoj!, môže zachrániť psa pred vbehnutím pod auto, alebo pádom z výšky) a odloženie psa s následným úkrytom psovoda - okrem kritických situácií je to praktické aj pri nákupoch.

Ak chceme mať psa pripraveného na život v civilizovanom svete, treba ho často brať so sebou mimo dvor, aby sa mohol zoznámiť so životom za plotom a naučil sa zvládať jeho nástrahy.

 Všetkým vám však prajem, aby ste si výsledky svojej práce so psom nemuseli preverovať tak ako my.

Mimochodom, za chvíľu je Silvester, viete ako váš pes zvládne petardy a delobuchy?

návrat na príbehy