Profil
plemena
autor:
Mgr. Martina Babíková
Ch.st.Kráľovská stráž
Hovawart
je krásny psí aristokrat, inteligentný a ovládateľný, hravý, s radostným
postojom k životu. Je stredne veľký, silnej telesnej konštitúcie, veľmi
pohyblivý, otužilý, odolný, využiteľný na stráženie, ochranu, na
služobné účely a tiež ako pes záchranársky, či vodiaci.
Svojím majestátnym vzhľadom, harmonickou stavbou tela, krásnou dlhou srsťou, pozorným pohľadom a radostným výrazom vzbudzuje zaslúženú pozornosť všade, kde sa objaví.
Hodí sa na celoročný chov vonku. V byte ho možno chovať len za predpokladu, že bude mať denne dostatok pohybu v prírode. Hovawarty sa vyskytujú v troch farebných rázoch: plavé, čierne, čierne so znakmi (hnedým pálením)
Našťastie sa hovawart nikdy nestal módnym plemenom, čím unikol prešľachteniu. Výrazný ochranný pud z neho robí vynikajúceho strážcu a ochrancu. Aby sa tieto jeho vlastnosti mohli naplno prejaviť a neuberali sa zlým smerom, potrebuje trvalý, pomerne úzky kontakt so svojimi majiteľmi, pravidelný pohyb a zamestnanie.
Dospelý
hovawart so štandardne vyvinutými vlohami a správne vychovaný je pokojný
a vyrovnaný pes, ktorý v prípade potreby dokáže tvrdo zasiahnuť na
obranu svojho pána a jeho majetku, ale nevyžíva sa v hryzení. Stráženie,
ktoré má v názve, má vrodené. Na svojom teritóriu aj bez výcviku výborne
stráži. Ostražito reaguje na čokoľvek podozrivé, ale zbytočne nešteká,
cudzích ľudí na svojom teritóriu za prítomnosti svojho pána nenapadá.
Mimo svojho teritória sa k cudzím správa zdržanlivo, ale nie
nedôverčivo, či agresívne. Typická pre hovawarta je úzka väzba na pána a
jeho rodinu. Hovawart nemá sklony k túlaniu, verne sa drží svojho domu a
na prechádzkach svojej "svorky". Dokonca aj jeho lovecký pud je touto
väzbou a správnou výchovou potlačený. Výborne sa správa k domácim
zvieratám. Dobrý vzťah má k deťom, je tolerantný. Jeho správanie vždy
závisí od toho, ako bol vychovaný a aké má skúsenosti. Avšak každá psia
tolerantnosť má svoje hranice a preto aj deti musia vedieť, že nie
všetko si môžu k psovi dovoliť, bez ohľadu na to, k akému plemenu pes
patrí. Hovawart nemá rád samotu, celodenný pobyt v koterci mu
neprospieva. Aj pes chovaný voľne na záhrade potrebuje každodenné
prechádzky, aby získaval skúsenosti a od šteniatka sa stretával s inými
psami, čo je podmienkou pre správny vývoj jeho sociálneho správania.
Fyzickými trestami je možné hovawarta skaziť. Každopádne to veľmi narúša
vzájomný vzťah pána a psa.
Hovawart
je pracovný pes, ktorý chce a potrebuje zamestnanie. Z práce sa teší a
pri jeho inteligencii a vnímavosti je radosť s ním pracovať. Učí sa rád
a rýchlo. Čo sa raz naučí, to už nezabudne. Aj po dvojročnej prestávke
v tréningu, dokáže dôkladne vypracovať položenú stopu. Nemá rád nudu
a neznáša mnohonásobné opakovanie jedného cviku. Ak sa od neho vyžaduje
opakovanie toho, čo už raz urobil správne, začne to robiť inak v domnení,
že to pred tým asi dobre nebolo, keď to musí robiť zas.
Skutočne dospelý je hovawart až vo veku dvoch rokov. Vychovávať ho treba od malička. So systematickým výcvikom sa odporúča začať až po prvom roku veku. Chybou je dogmatické uplatňovanie metód osvedčených napr. pri nemeckých ovčiakoch. Hovawart nie je cholerický, neteší ho automatické opakovanie cviku. V obrane zasiahne raz-dva krát, ukáže, že to vie, ale nehryzie v emocionálnom afekte alebo pre zábavu, ako iné psy. Málokto si uvedomuje, že lepšiu službu ako agresívny, nevypočítateľný a neovládateľný pes, môže poskytnúť zdanlivo pokojný, ale neúplatný a spoľahlivý hovawart. Ako povedal jeden z dlhoročných chovateľov: hovawart je ako tichá bezpečnostná zámka. V Nemecku sa hovawarty bežne využívajú ako policajné psy. Hovawart má mimoriadne vyvinuté vlohy pre čuchové práce. Stopovanie, prehľadávanie rozsiahlych priestorov, vyhľadávanie v troskách, lavínach i vo vode, všade pracuje ochotne a rád. Neoľutuje ani ten, kto sa rozhodne pre hovawarta ako spoločníka. Treba len dať pozor, aby sa nestal "psom gaučovým".
Pôvod hovawarta
Krajinou pôvodu hovawarta je Nemecko. Hoci oficiálna história plemena sa začala písať až v 20.stor., hovawart je zrejme vo svojom pôvode veľmi staré plemeno. Už v 13. storočí sa v spisoch vyskytujú zmienky o „hofewartovi“, ktorého názov je odvodený od jeho vlastností - Hof a warten (dvor a strážiť). Týmto názvom boli označované stredne veľké psy hrubšieho typu, s dlhou srsťou, ktoré strážili sedliacke dvory.
Povesť hovorí, že rytier Eike von Repkow zo starého šľachtického rodu bol ako nemluvňa počas prepadu Lužickými Srbmi zachránený raneným hovawartom, ktorý ho priniesol na hrad spriatelených šľachticov. Práve rytier Eike von Repkow je autorom Saského zrkadla (Sachsenspiegel), ktoré sa považuje za najstaršiu a najobsiahlejšiu knihu zákonov stredoveku a bolo napísané v rokoch 1220 až 1235. V jeho novšom vydaní sa nachádza nariadenie, podľa ktorého musela byť za krádež alebo usmrtenie hovawarta poskytnutá rovnocenná náhrada a odškodné vo výške troch šilingov. To svedčí o tom, ako si majitelia svojich hovawartov v tom čase cenili.
V histórii
nachádzame zmienky o využití a osrstení hovawarta, avšak takmer nič
viac.
Prvý krát sa pomenovanie hovawarta objavilo v "Švábskom zrkadle" v roku 1275. Podoba hovawarta však z tohto obdobia známa nie je. S najväčšou pravdepodobnosťou zodpovedali zmienkam o hovawartovi dlhosrstí, hrubší, stredne veľkí psi, zobrazovaní často i na obrazoch stredovekých umelcov, ktorí k poľovným plemenám očividne nepatrili.
Zachovali sa len útržkovité popisy a obrázky psov, ktoré zodpovedajú dnešnej predstave starodávneho hovawarta (báseň Der aventiure krone z roku 1215 od Heinricha von dem Turlin, maľba Gastona Phoebusa z roku 1387, medirytina "Rytier, smrť a diabol" od Albrechta Dürera z roku 1513).
Na obraze "Psia rodinka so starým koňom" od Benno Adama z roku 1869 už môžeme rozoznať takmer čistokrvného hovawarta.
L.J.Fitzinger vo svojej knihe "Der Hund und seine Rassen" (1876) sa o hovawartovi zmieňuje podrobnejšie, keď cituje z diela Petruse de Crescentiis, ktorý v 18. storočí popísal osemnásť plemien, medzi inými aj hovawarta.
V každom prípade je toto plemeno veľmi staré, chovali ho prevažne sedliaci, často na samotách a vo vysokohorských údoliach. Vďaka tejto skutočnosti bol hovawart ušetrený módnych vplyvov a tak si vlastne mohol, na rozdiel od iných plemien, zachovať svoju povahu, vyhol sa prešľachteniu a zostali zachované jeho pôvodné prejavy a inštinkty. Dnešný hovawart je zrejme priamym potomkom starogermánskych dvorových psov.
Novodobý hovawart
Na začiatku 20. storočia sa rozhodli chovatelia v oblasti Hartzu toto plemeno vzkriesiť v jeho novej podobe. Predstava o novom vzhľade vychádzala zo vzhľadu nemeckého pastierskeho psa. Základným kritériom pri šľachtení staronového plemena boli povahové vlastnosti. Hovawart by mal vykonávať svoju prácu bez akéhokoľvek výcviku, len na popud vnútorného inštinktu. Nemá sa hneď vrhať na útočníka, ale zhodnotiť situáciu a zakročiť až pri skutočnom ohrození.
Hovawart sa ako plemeno chová od roku 1922.
Za
tvorcu plemena hovawart je vo všeobecnosti považovaný Kurt F. König, z Treseburgu
pri Harzi, ktorý za pomoci svojho otca Bertrama Königa a ďalších
chovateľov hovawarta vyšľachtil. Použil pritom psy z odľahlých dedín
Harzu, Schwarzwaldu a v iných oblastiach vyhľadával psy, ktoré sa
vyznačovali znakmi a povahou, ktorú mal mať hovawart. Aby dokázal svoju
teóriu, že je možné šľachtením získať psa, ktorý bude zodpovedať
hovawartovi z historických prameňov, urobil rekonštrukciu plemena tri
krát vždy nanovo a to v čase do roku 1914, od roku 1918 a od roku 1952.
Obrázok hovawarta z roku 1908, ktorý bol rekonštruovaný Bertramom Königom
Aj keď König oficiálne nikdy nezverejnil, ktoré plemená pri šľachtení využil, od jeho spolupracovníkov sa podarilo zistiť, že pri krížení boli použití najmä staronemecký ovčiak, novofundlanský pes, leonberger, neskôr (menej) i kuvasz. Po 2. svetovej vojne sa však dospelo k záveru, že tu existovala ešte iná vetva pôvodu, kde bol okrem novofundlanského psa a nemeckého ovčiaka použitý i svetločervený seter a sibírsky vlk a nejaká záhadná africká suka, ktorá pravdepodobne patrila k chrtom. Svedčí o tom aj rýchlosť, akú dokáže hovawart vyvinúť. Aj dnes mnohí majitelia hovawartov potvrdia, že mladý hovawart ubehá mnohých svojich rovesníkov rovnako veľkých plemien a hovawart stále nie je unavený.
Pre Kurta F. Königa bola vždy dôležitejšia povaha hovawarta, ako jeho vzhľad a sfarbenie.
Vzhľadom sa mal hovawart podobať vlkovi, mal mať ovisnuté ušnice a pri rozčúlení vysoko vztýčený chvost. Akékoľvek sfarbenie srsti bolo prípustné, veď dobrý pes, nemôže mať zlú farbu. V jednom „Štandarde pre povahu psa“ stanovil K. F. König nasledovné požiadavky: bdelosť, nebojácnosť, pripravenosť k ochrane, ale nie radosť z hryzenia, vernosť stope, radosť z aportu, tvrdosť a pracovitosť. Mnohé z jeho požiadaviek sú v platnom štandarde dodnes, ale výrazne bolo obmedzené prípustné sfarbenie. Pre spôsob dedenia farby srsti a pre zachovanie všetkých farebných rázov by mali hovawarti čierni so znakmi tvoriť 60 % populácie, plaví 30 % a čierni 10 %. Medzi plavými hovawartami môžeme vidieť rôzne odtiene sfarbenia, od smotanovej až po sýto červenoplavú, ktorej sa hovorí „berlínska plavá“. Práve v okolí Berlína boli šľachtené hovawarty s vyšším podielom krvi leonbergera, čo malo vplyv na farbu plavých hovawartov.
Keďže Kurt F. König nezanechal nijaké podklady a materiály o plemenách, ktoré pri šľachtení použil, býva táto skutočnosť jeho odporcami často spochybňovaná. Je nesporné, že Kurt Fridrich König bol jedným z najdôležitejších chovateľov v dejinách hovawarta, napriek tomu by bolo chybou označiť ho za jediného pôvodcu plemena.
Treba oceniť i prácu Alwina Buscha, J.Geisera, J.A.Beckera, Theo Gräba a ďalších, ktorí sa exaktnejšie venovali vypracovaniu typu hovawarta z existujúcej chovateľskej základne.
Alwin Busch z Biederitzu pri Magdeburgu dosiahol osobitý úspech v tom, že krížil nemeckého ovčiaka s novofundlanským psom, čoho výsledkom bol nádherný pes čiernej farby so znakmi. König, ktorý si vyhradil právo rozhodnúť, čo pri vrhoch psov iných chovateľov je hovawart, tohto psa akceptoval a vyhlásil ho za úspešne obnoveného hovawarta. Bol to prvý plemenník, Gastor Mayer-Busch, neskôr využívaný v mnohých chovoch hovawarta.
Plemenná kniha hovawartov bola založená v roku 1936. Veľké úsilie nemeckých šľachtiteľov bolo korunované v roku 1937, kedy bol hovawart v Nemecku oficiálne uznaný ako plemeno.
2. svetová vojna však plemenu značne ublížila. Po nej sa hovawarti vyskytovali skôr ojedinele a v izolovaných skupinách. Spojenie medzi chovateľmi bolo nesmierne ťažké, pretože Nemecko bolo rozdelené na zóny a verejná doprava nefungovala. Chýbala aj ústredná plemenná kniha. Uprostred 50-tych rokov sa vyskytli pokusy zorganizovať spolok hovawartov, čo sa bohužiaľ podarilo len čiastočne. Napriek všetkým ťažkostiam sa hovawart stal ustáleným plemenom. Avšak oproti pôvodnému typu, ktorý bol zámerom K.F.Königa a ostatných chovateľov na začiatku 20. storočia, je hovawart dnešnej doby oveľa jemnejším a elegantnejším psom. Čiastočne stratil na veľkosti a mohutnosti, nič však nestratil zo svojej povahy zodpovedajúcej pravému strážcovi dvora.
Organizovaný chov hovawartov
Otto Schramm, ktorý označil Königa za "kšeftára", založil v roku 1948 plemenný spolok pre hovawarty, so sídlom v Coburgu. Po vzniku spolku VDH (Zväz pre nemeckú kynológiu) v r. 1948 sa doň prihlásil i Schramm so svojím plemenným spolkom. Plemeno hovawart tak bolo konečne začlenené prostredníctvom VDH do FCI. Dlhoročný vedúci plemennej knihy VDH Heinz Radam potom nadviazal spojenie s aktívnymi členmi spolku a usporiadal správne čísla v plemennej knihe.
Už prví chovatelia, vrátane Königa, si ustanovili za cieľ uznanie hovawarta ako služobného plemena, teda výslovne policajného a ochranného psa. Tento cieľ v tej dobe podporovali všetci chovatelia. O najväčšiu propagáciu sa zaslúžil A. Busch s ôsmymi hovawartmi z vlastného chovu, ktorí boli ako služobné psy nasadené na ochranu letiska v Magdeburgu. Uznanie hovawarta ako služobného plemena narážalo na takmer neprekonateľný odpor a to najmä zo strany spolkov existujúcich pracovných plemien, najmä nemeckých ovčiakov. Chovateľský klub hovawartov (RZV) musel predstaviť v troch rôznych rokoch na spolkových skúškach Sch-H-3 svojich psov pred pozorovateľmi VDH a skúsenými rozhodcami z výkonu. Až vtedy, keď mohol RZV preukázať skúšky 100 hovawartov, bolo odsúhlasené uznanie hovawarta ako siedmeho nemeckého služobného plemena na delegačnom dni VDH v Kasseli, v roku 1964.
Okrem krajiny pôvodu, kde je hovawart najviac rozšírený, má toto plemeno veľkú obľubu aj v Rakúsku, Švajčiarsku, Holandsku a v severských krajinách, kde má priazeň chovateľov predovšetkým pre svoju silnú telesnú konštitúciu a odolnosť voči chladu. V 80-tych rokoch 20. storočia začali postupne vznikať chovateľské kluby hovawartov v jednotlivých európskych štátoch. Nemecký klub hovawartov RZV vyvinul úspešnú snahu pre koordináciu práce chovateľov v týchto štátoch a to založením Medzinárodnej federácie hovawartov (IHF - Internationale Hovawart-Föderation), ktorá až do dnešných čias podporuje a kontroluje systematický a cieľavedomý chov hovawartov s cieľom zachovať predovšetkým zdravie a povahové črty plemena.
Začiatky chovu hovawartov v Československu
Na Slovensku a v Českej republike sa chov hovawartov datuje od roku 1986, keď bol ešte v bývalom Československu dňa 10. 3. 1986 registrovaný prvý vrh hovawartov v chovateľskej stanici „Z Páralovy záhrady“ Ing. Luďka Nováka z Kroměříža. Rodičmi boli plavá sučka Lima von Elbflorenz a pes čierny so znakmi - Etienne vom Blauen Band.
Prvý vrh na Slovensku bol registrovaný dňa 10.10.1986 v chovateľskej stanici Tyrus Júliusa Čermana. Rodičmi boli Jessy von Elbflorenz a Falko von Elbflorenz. Z tohto spojenia vzišiel mimoriadne úspešný chovný pes Asko Tyrus, ktorý vo veľkej miere ovplyvnil chov hovawartov v ČR a ešte dnes ho nájdeme v takmer každom rodokmeni hovawarta českého pôvodu.
Na Slovensku chov hovawartov najviac ovplyvnili manželia Mikulášovci, ktorí v roku 1986 importovali z Nemecka sučku Hanni vom Fuchshain.
Chov hovawartov sa začal rozrastať a postupne importovali hovawartov z Nemecka aj ďalší chovatelia z ČR a SR: pani Michaela Faiglová priviezla plavú sučku Selly vom Elbflorenz, ktorá mala svoj prvý vrh (6 šteniat) s Dargom vom Spreetal 23.09.1989, manželia Mikulášovci postupne importovali sučku Pearl v.d. Asseburg, ktorá mala svoj prvý vrh s Linom v. Elbflorenz, Aline v. Elbflorenz a psov: Falco v. Elbflorenz, Lino v. Elbflorenz, Charek v.den Taubenbrücke, Cino von Vorholz, Quax v. Unglinger Tor. Do ČR boli importovaní psy: Linus vom Wendenhaus, Arko Heland, Cäsar v.d.Koboldshütte a iní. Všetky tieto importované jedince sa hojne vyskytujú v rodokmeňoch súčasných hovawartov.
Slovenský hovawart klub (SHK).
Chov hovawartov bol spočiatku organizovaný v Klube chovateľov málopočetných plemien. Dňa 16. 11. 1991 bol v Svätom Jure založený samostatný klub SHK.
K termínu založenia SHK sa na Slovensku uskutočnilo 26 vrhov, zapísaných bolo 157 šteniat vo všetkých troch farebných rázoch, z toho 85 psov a 72 sučiek. V chove pôsobilo 17 chovných súk a 8 chovných psov v 11 chovateľských staniciach.
Tak, ako sa ďalej rozvíjal chov, rástol aj počet členov, chovateľských staníc a chovných jedincov. Členská základňa dnes predstavuje viac než 100 členov.
V rokoch 1996-2003 bolo aktívnych 29 chovateľských staníc. „Najúrodnejším“ bol rok 1999 – 113 šteniat, najmenej „úrodným“ rok 1998, iba 35 šteniat. Z farebných rázov výrazne prevažovala farba plavá, (62%), čierna so znakmi (34%) a najmenej bolo čiernych (4%), čo nezodpovedá požadovanému rozdeleniu farieb. V tomto zmysle sa od mája 2003 nepovoľuje vzájomné krytie dvoch plavých jedincov, pretože z takého spojenia pochádzajú len plavé šteniatka.
Slovenský hovawart klub každoročne organizuje dva výcvikové tábory, kde sa hovawartom venujú skúsení výcvikári a figuranti. V rámci táborov sa už tradične konajú klubové a špeciálne výstavy, ktoré sú vrcholnou prehliadkou chovu plemena. Na týchto výstavách sa zíde najviac jedincov, od mladých až po veteránov. Letný tábor je ukončený pretekmi hovawartov podľa skúšky ZM. V tomto roku sa bude konať 4. ročník týchto pretekov.
Na klubovú výstavu sú každoročne pozývaní zahraniční rozhodcovia. Od nich sa očakáva objektívne, nestranné posúdenie a zhodnotenie slovenského chovu a porovnanie s chovom v Európe.
SHK každoročne vydáva Spravodajcu, v ktorom informuje svojich členov o dianí v klube, vývoji chovu, kontrolách vrhov a tiež prináša odborné články, ktoré pomáhajú nielen chovateľom – začiatočníkom kvalifikovane pristupovať k rozvoju chovu hovawartov na Slovensku.
Od roku 1997 je SHK riadnym členom Slovenskej kynologickej jednoty (SKJ). Od roku 2001 je SHK aj riadnym členom IHF (Medzinárodnej federácie hovawartov). Internetová stránka SHK je na adrese http://www.hovawart-klub.sk.
Chovateľstvo
Cielený chov hovawartov je riadený Bonitačným poriadkom pre plemeno hovawart. Bonitácia pozostáva:
1. Z posúdenia exteriéru jedinca včítane merania potrebných mier.
2. Z posúdenia povahy, ktorá sa hodnotí počas celého priebehu bonitácie (počas merania a predvádzania, reakcia na streľbu, správanie psa pri prechode skupinou osôb, odvaha a bojovnosť podľa kritérií skúšky SVV1, (napadnutie psovoda - bez povinného záhryzu).
Počas skúšky povahy musí pes preukázať, že je pevného charakteru.
Bonitáciu môže absolvovať každý jedinec iba jedenkrát v živote. Len pri neúspešnom výsledku v hodnotení povahy, prípadne ak bolo konštatované, že daný jedinec nemá ukončený rast, môže pes bonitáciu ešte 1x opakovať.
S bonitáciou a rozhodovaním, ktoré jedince môžu byť ďalej využité v chove hovawartov s preukazom pôvodu súvisí aj otázka:
Prečo sa oplatí investovať peniaze do šteňaťa s preukazom pôvodu (PP)?
Preukaz pôvodu, alebo ľudovo povedané rodokmeň šteňaťa, je vlastne jeho rodný list. Je to doklad o tom, kedy a akým rodičom sa dané šteniatko narodilo. Rodokmeň je teda zárukou pôvodu šteniatka, nie je však zárukou toho, že zo šteniatka vyrastie hotový šampión. Avšak dobrý pôvod dáva predpoklady aj pre kvalitné šteniatka.
Cieľom organizovaného chovu hovawartov s rodokmeňom sú zdraví, silní hovawarti, ktorí povahou zodpovedajú svojmu určeniu – teda byť kvalitným, inteligentným a samostatným strážnym psom. Exteriér a povaha hovawarta je preskúmaná a preskúšaná na bonitácii. Len ten hovawart, ktorý spĺňa podmienky dané štandardom plemena, môže byť následne otcom alebo matkou ďalších šteniatok s PP.
Hlavnými príčinami vylúčenia hovawartov z chovu sú vysoký stupeň dysplázie bedrových kĺbov, agresívna alebo bojazlivá povaha a extrémne exteriérové odchýlky od predpísaného štandardu. Exteriérom sa nemyslí len krásna srsť, zodpovedajúcej farby, je to aj stavba kostry, kvalita úhlenia končatín a pod., čo zabezpečuje psovi efektívny pohyb a kondíciu. Len zdravý, silný, správne stavaný hovawart si môže riadne plniť svoje strážne povinnosti.
Kúpa hovawarta bez PP nesie riziko v tom, že sa môže jednať o šteňa po rodičoch, ktorí boli z chovu vylúčení pre zdravotné alebo povahové nedostatky, ktoré mohlo šteňa zdediť. Tiež môže ísť o potomka rodičov, ktorí nepodstúpili kontrolu zdravia a povahy a nikto nevie, čo dávajú svojim potomkom do vienka, alebo je potomkom navzájom príbuzných rodičov. Chovatelia hovawartov bez PP často využívajú ako rodičov šteniat matku so synom, alebo otca s dcérou, či sestru s bratom. Výsledkom môžu byť zdravotne aj povahovo defektné šteňatá.
Hovawart si svojich majiteľov dokáže veľmi rýchlo získať svojím temperamentom, svojou väzbou na rodinu a pod. Avšak povahovo problémový hovawart bez PP je pre svojho majiteľa príťažou. Ak sa problémy prejavia po zdravotnej stránke a predčasne ukončia život mladého psa, je to pre majiteľa nielen finančná, ale hlavne psychická ujma.
Preto, ak sa človek rozhodne zaobstarať si hovawarta, oplatí sa mu investovať peniaze do kúpy šteňaťa s PP, kde má záruku, že si kupuje naozaj hovawarta, aký má byť.
V dnešnej dobe už neplatí starý zvyk, že sa vo vrhu ponecháva len prvých 6 šteniat. Takže neobstoja žiadne výhovorky „tiežchovateľov“, že len niektoré šteňa PP nedostalo, alebo že PP dostávajú len tí kupujúci, ktorí chcú chodiť na psie výstavy. Preukaz pôvodu dostávajú všetky šteňatá odchované v riadne povolenom a skontrolovanom vrhu chovateľov, registrovaných v Slovenskom hovawart klube.
Použitá literatúra:
Blasiusová Heidrun, Hovawart, Ottovo nakladateklství s.r.o., Praha 1999
Novák Luděk, Hovawart – chov, výchova a výcvik, Lípa, Vizovice 2002
Räber Hans, Encyklopedia Plemien psov, 1. diel, Blesk, Ostrava 1995
Časopis Chovateľ - marec 1998, str. 149-152
Príručka chovateľa Slovenského hovawart klubu