O
mestečku Bled som počula už v detstve, aj vrch Triglav som mala v
povedomí, ale nikdy som to na vlastné oči nevidela. A zrejme by som sa
ani nikdy cielene práve do Bledu nevybrala, keby sa tam nekonali hneď
dve medzinárodné výstavy psov za jeden víkend. O tom, ako a prečo sme sa
s Everestovcami na výstavy vypravili, môžete čítať v
reportáži z akcie Bled.
Do Bledu sme dorazili v piatok napoludnie, ubytovanie sme mali
rezervované v penzióne v štvrti Zasip.
V rámci šetrenia financií sme si objednali jednoduchú 3-posteľovú izbu.
Aké bolo naše prekvapenie, keď sme sa dozvedeli, že domáci nám za cenu
izby pripravili apartmán a to hneď ten najväčší.
S obývačkou, kuchynkou, kúpeľňou a terasou s výhľadom na hory. Super. No
poviem vám, nebyť pracovných povinností, určite by sme sa tam zdržali o
pár dní dlhšie.
Hneď v piatok popoludní sme sa vybrali na obhliadku Bledu. Najkrajšie výhľady sú vždy zhora a tak sme sa vytrepali na hrad. Aj tam nás potešili, lebo sme sa po celom hrade mohli potulovať aj so psom a to bez poplatku za psa. Užila si to len Cortinka, lebo Everest dostal príkaz zostať na izbe, oddychovať, spať a naberať sily na sobotňajšiu výstavu. Oplatilo sa mu to, porazil aj Cortinu a získal ocenenie najvyššie. Potvora jedna chlpatá.
Cortina sa poprechádzala po hrade, zapózovala na hradbách, no to som fotila s celkom zatajeným dychom. Na fotkách nižšie, ktoré sú fotené od jazera, je vidieť, na akej vysokánskej skale hrad stojí. Nad takou priepasťou sa Cortina prechádzala po hradnom múre. Dúfam, že má svedomitého anjela strážneho.
Na jazere sa práve tento víkend konala medzinárodná veslárska regata. Preteky sme mohli sledovať aj z hora z hradu aj zblízka z brehu. Dobre sa pozeralo na to, ako iní zaberajú veslami.
V sobotu dopoludnia sme boli na výstave. Keďže Everest získal titul BOB
- Víťaz plemena, musel nastúpiť aj do popoludňajších súťaží.
Cez obed sme si teda odskočili do penziónu, ukuchtili sme si obed a od
Vlada - Everestovho pána sme sa dozvedeli, že neďaleko Zasipu je
nádherná tiesňava s vodopádmi. On to prešiel dopoludnia a my sme si to
naplánovali na neskoré popoludnie. V záverečných súťažiach na výstave už
Everest nevyhral nič, ale dostal peknú kokardu, s ktorou sme ho
nafotili. Rýchlo sme sa prezliekli do športového a hlavne prezuli do
pevných topánok - tie sa oplatí voziť v aute stále. Človek nikdy nevie,
kedy sa zídu. No a dnes sa zišli na 200 %. Autom sme sa priviezli až k
vstupu do tiesňavy - VINTGARD. Za poplatok 4 € na osobu sme sa mohli v
tiesňavách túlať, koľko sa nám zachcelo. Psy samozrejme zadarmo a
parkovanie tiež zadarmo.
Chodník bol perfektne upravený, pohodlný a bezpečný. No kvôli pekným fotkám sme sa neraz vytrepali na kadejaké skaliská až k vode. Čudujem sa, že tam nikto z nás nezahučal. Ale to určite vďaka kvalitnej turistickej obuvi.
Cortina je už za tie roky zvyknutá na to, že ju fotíme kde-kade na miestach možných aj nemožných. Everest vďaka dobrej výchove a poslušnosti sa tiež nechal nahovoriť na čokoľvek a tak sa môžeme pochváliť peknými fotkami našich miláčikov s rozbúrenou vodou v pozadí.
Počasie nám vyšlo perfektne. Búrka začala až keď sme za sebou zavreli dvere apartmánu. Možno práve preto, že posledných pár dní boli búrky a výdatné dažde, bola voda v tiesňave taká hlboká, rozbúrená a vodopády také pôsobivé.
V nedeľu dopoludnia sme išli opäť na výstavisko, Cortina s Everestom obaja získali tituly CACIB. Everesta som zaklínala, aby už BOBa nevyhral, lebo by sme zas museli trčať na výstave takmer do večera. Tak sa aj stalo a titul BOB dostal slovinský pes v triede mladých. Bola tam príšerná horúčava a tak sme rýchlo zbalili výstavné pakšamenty a presunuli sa kúsok vedľa do campingu Šobec. Na záchranu života padol pollitrák ľadovej tekutiny, až potom zas mohol uvarený mozog začať pracovať. V campe bola akurát akcia medzinárodnej kuchyne, rôzne národy tam ponúkali svoje národné, alebo typické jedlá. Tak sme sa ako správni Slováci zadarmo najedli a relaxovať sme išli k rieke Sáve, ktorá tečie priamo cez camp. Videla som už všeličo a všelikde, ale nepamätám si, že by som na vlastné oči videla tak nádherne čistú vodu v rieke uprostred civilizácie. Pokojne by som sa z nej napila.
Camp je perfektne vybavený, všetko čisté, je tam turistická kancelária s množstvom informácií. Dá sa tam zorganizovať splav Sávy na rafte, cykloturistika aj vysokohorská turistika. A ešte kopu kadejakých atrakcií. Vlada to tak nadchlo, že hneď začal rozmýšľať, akú partiu dať dokopy aby toto všetko mohli o rok absolvovať. A je jasné, že už to bude cesta minimálne na týždeň, nie len na víkend. Aj keď na Triglav sa o palici asi nevytrepem, na raft sa strašne teším. Celé detstvo som strávila na vode ako závodná jachtárka, navyše som narodená v znamení rýb, je teda jasné, že voda je môj živel a takúto príležitosť si nemôžem nechať ujsť, ani uplávať. Na tom rafte musím byť.
Víkend
sa chýlil ku koncu, všetko sme si zbalili a ešte raz sme sa vrátili k
Bledskému jazeru. Bolo tam tak krásne, že sa nám vôbec nechcelo ísť
domov. Okrem horského priesmyku, ktorý nás čakal na ceste zo Slovinska
do Rakúska, viedla celá cesta z Klagenfurtu až do Bratislavy po
diaľniciach. Tak sme si mohli dovoliť pomotať sa ešte okolo jazera a na
cestu vyraziť až večer.
Na jazere plávalo mnoho krásnych labutí, rôznych druhov kačiek a všetko to bolo zvyknuté na prítomnosť návštevníkov. Labute sa dokonca prišli aj odfotiť.
Do Bratislavy sme dorazili s úderom polnoci. Everest nám poskytol azyl do rána, aby sme sa nemuseli plahočiť ešte ďalších 250 km domov v noci. Aby sme si pekný víkend ešte trochu predĺžili, zastavili sme sa pred cestou domov v Bratislave u Golfa, ktorý má na dvore super bazén, zaplávali sme si aj s Golfom aj s Cortinou. Cestou domov sme pri Piešťanoch navštívili Gabuna, z ktorého vyrástol krásny pes a fantastický predĺžený víkend bol za nami. Ak sa ešte niekedy vytrepem na výstavu psov takto ďaleko, zaručene zase len tam, kde budú aj iné možnosti vyžitia, nielen úpek na výstavisku.