Chorvátsko je moja veľmi obľúbená dovolenková krajina. Ako dieťa som nikdy v Juhoslávii nebola, more som prvý krát videla asi v 15-tich rokoch v Bulharsku. Potom som bola viackrát aj v Taliansku a opäť v Bulharsku, ale až Chorvátske more a kamenné pláže ma uchvátili.
Psa som mala so sebou prvý krát v roku 1998, keď mala naša Gaika 5 mesiacov. Dovolenka bola zaplatená skôr, než prišla Gaika k nám a tak nebolo na výber, cestovala tiež. Za 3 týždne sme pochodili nielen chorvátske pobrežie od Dubrovníka po Rijeku, ale aj vnútrozemie Istrie. Bol to môj splnený dovolenkový sen. Akurát vtedy sme ešte nemali digitálny fotoaparát a tak sú fotky len v albume.
Trvalo
10 rokov, kým som sa opäť vybrala na dovolenku k moru. V roku 2008 mi
spoločnosť robili naše hovawartky Afrika a Cortinka. Využili sme príležitosť, keď českí hovawarťáci organizovali pobyt hovíkov pri mori a pridali sme sa k nim.
Vtedy bolo dosť chladné počasie, vo vode sme si príliš neužili, ale
pochodili sme veľa krásnej prírody v národných parkoch KRKA, Kornati a
Plitvické jazerá, z miest sme navštívili Zadar, Biograd, Šibenik, Sv. Filip a Jakov a
tiež ostrov Pašman. Fotky zo vtedy sú nádherné a
môžete
ich vidieť tu.
Tento rok ma dovolenka "omínala" už od jari. Vymýšľala som rôzne spoločné hovawarťácke výpravy, ktoré sa nakoniec neuskutočnili preto, že sme plánovali šteniatka od Afriky. Žiadne sa však nenarodili a tak sme sa narýchlo rozhodli využiť teplé septembrové počasie a vyraziť do Chorvátska.
Neznášam
cestovanie "na blink", zvlášť, keď sme mali so sebou 3 veľké psy -
Afriku, Fidži a weimarského stavača Geryho. Niekoľko dní som presedela
pri internete v snahe nájsť nejaké slušné, nepredražené ubytko, kde môžu
s nami byť aj psy. Dlho sa mi nedarilo nájsť niečo vhodné a voľné, až v
pondelok 12. septembra predsa len sa na mňa usmialo šťastie a potvrdili
mi pobyt v kempingu Straško na ostrove PAG. Najskôr sme frfľali, že sa
tam platí 6 € za psa na deň, ale keď sme prišli na miesto, vôbec sme to
neľutovali. Mobilný domček bol komfortný a pláž vyhradená špeciálne pre
psy. Super.
Hurá na dovolenku...
Vyrazili sme vo štrvtok 15.9. krátko popoludní. Vzali sme to priamo na juh cez Maďarsko a od Budapešti diaľnicou až do Gospiča. Plán bol šoférovať, kým budem vládať, v noci prespať v aute niekde na parkovisku a ráno byť už pri mori. Všetko sa podarilo, v noci sme si dobre pospali a tak sme na pobrežie dorazili celkom čerství. Fidži tam asi chcela byť oveľa skôr, lebo počas prestávok sa inštalovala za volant, že ma vystrieda. Bohužiaľ, zatiaľ nemá vodičský preukaz.
Cez
pohorie Velebit sme sa serpentínami prekľučkovali hore a dole na
pobrežie do mestečka Karlobag. Tam sme vymenili eurá za kuny, lebo to
bolo výhodnejšie, než meniť všetko doma. Na parkovisku bol taký milý
mladý muž, ktorý keď nás videl s toľkými psami, ani parkovné nepýtal. Z
Karlobagu bol na more veľmi deprimujúci pohľad. Ostrovy v ňom vyzerali
ako kameňolom. Všetko suché, pusté, kamenné. Až s hrôzou sme pozerali,
kam to vlastne ideme. Po príchode do prístavu, odkiaľ odchádzal
trajekt na Pag, sme neboli o nič menej zdesené. Všade len kamenie, sucho
a prach. Fuj.
... v kempe Straško
Severná
strana Pagu je rovnako hrozná, kamenná, ale keď sme prešli autom cez
kopček na južnú stranu, hneď všetko vyzeralo inak. More bolo nádherne
modré a všade rástli zelené stromy. No, odpadol nám dobrý balvan zo
srdca. Plán bol splnený, o pol desiatej ráno sme sa už kúpali v mori.
Potom sme sa ubytovali v mobilnom domčeku. Mal dve izby, každá mala
vlastnú kúpeľňu a WC, spoločný priestor, niečo ako obývačka s kuchyňou
dokopy. Vybavené to bolo klimatizáciou, televízorom, plynovým šporákom a
wifi pripojením na internet zadarmo. Toto jediné sme nevyužili, lebo na
dovolenke fakt pracovať nemusím.
Ja som sa s Fidži a Afrikou nasťahovala do jednej izby a Soňa s Gerym do
druhej. Psiskám sa najviac páčilo v kuchyni okolo stola a pod stolom.
Tam je vždy najväčšia šanca, že sa ujde niečo dobré pod zuby. Svedomito
a usilovne každý deň asistovali pri raňajkách, obede aj večeri. Domček
mal vlastnú terasu a tak sme často jedli práve tam. Najväčší úspech mal
vyprážaný syr a palacinky. Tie viem perfektne otáčať vyhadzovaním do
vzduchu. Dôkaz je aj na fotke :-)). Domček mal plynový šporák s
automatickým zapaľovaním horákov. Pekný luxus. Doma taký nemáme. A tak
mi po návrate domov pár dní trvalo, kým som prestala tlačiť gombíky a
presviedčať šporák, že sa má sám zapáliť.
... vo vode
Naše baby hovawartky sú zvyknuté veľa plávať. Gery ako weimar je určený na prinášanie kačíc z vody a tak je vo vode tiež ako doma. Každý deň si dosýta zaplávali, do omrzenia aportovali. Hlavne Gery, tomu nebolo nikdy dosť. Hoci má už 8 rokov, nenechal paničku oddychovať a keď mu nechcela hádzať aporty, pišťal ako šteňa, len aby dosiahol svoje. Keďže pred tromi rokmi sme si kúpania v Chorvátsku moc neužili, teraz bol plán taký, ležať na pláži a kúpať sa celé dni, kým sa bude dať. A to sa dalo celú dobu okrem dvoch dní. Tak sme teda, ležali, opaľovali sa a plávali.
Na fotkách sú s aportami striedavo aj Fidži aj Afrika. Je ťažké ich rozoznať, ale keď sa dobre prizriete, Afrika už predsa len má trošku šedivú papuľku. Ale temperament ešte vôbec nemá šedivý. Hlavne keď vidí tenisovú loptičku.
A keď sa už baby tvárili, že plávania bolo dosť, (Gery sa tak netváril nikdy), povozili sme sa ešte na nafukovačke. Keď človek odplával ďalej od brehu a pozrel sa späť smerom k pláži, naskytol sa mu úchvatný pohľad na pláž, stromy, palmy a v pozadí pohorie Velebit. Aj som koketovala s myšlienkou vziať si na nafukovačku foťák a odfotiť ten krásny pohľad, ale nakoniec som nenašla odvahu riskovať, že foťák skončí na dne morskom. A tak kto chce tú krásu vidieť, musí sa vybrať na Pag sám.
... na pláži
Občas sme museli z vody aj vyliezť, aby sme sa celkom nerozpustili. Vtedy sme sa prechádzali po pláži, baby sa jašili s loptičkami, alebo sme sa len tak povaľovali na lehátkach a čítali knižky. Keď náhodou na chvíľu zaľahol aj Gery, radšej sme sa ani nehýbali, ani nerozprávali, aby sa zas nezobudil a nedomŕzal s hádzaním aportov. Mali sme výborné miesto v tieni stromov, kde sa ušlo lehátko aj pre baby. Užívali si to pohodlie. Pláž bola vyhradená pre psy, nikto na nás krivo nepozeral, bolo tam viac psov, ale pláž bola dosť veľká a tak sme mali priestoru habadej. Babám sa najviac páčil jeden ridgeback z Nemecka, ale Gery si svoj hárem dobre strážil.
... v okolí kempu
Keď sme už mali plávania a ležania vyše hlavy, obišli sme plot, ktorý oddeľoval kemp od zvyšku pláže a vydali sa na prechádzku do okolia. Pláž viedla až do mesta Novalja, ale až tak ďaleko sme pešo nezašli. Tam sme sa vydali jeden večer autom. Všade na pobreží rástli veľké figovníky, ale na moje sklamanie sme ani jedinú figu na strome nenašli. A čerstvé figy zo stromu sú také dobré, ... škoda, tuším pre tie figy budem musieť ísť do Chorvátska zas.
keď pršalo, mrholilo,...
Už pri príchode do kempu, sme si na recepcii všimli veľkú obrazovku, kde stále bežala predpoveď počasia. Na utorok hlásili zhoršenie počasia, ochladenie a búrky, ktoré by však mali za dva dni prejsť. Čuduj sa svete, stalo sa to, čo málokedy: predpoveď počasia sa splnila. V utorok ráno sme ešte stihli vybehnúť na pláž, porobiť pár fotiek s čiernou oblohou a rozbúreným morom, ale vzápätí sme už v daždi bežali do domčeka. Aj také zážitky patria k moru. Lejak prišiel riadny a vietor ešte väčší. Tak sme niečo pofotili a v teple kuchyne sme si kuchtili obed a večeru.
NOVALJA
Dážď ako prišiel, tak odišiel, podvečer sa už pekne vyčasilo a my sme to
využili na výlet do mestečka Novalja, ktoré bolo od kempu asi 5 km.
Vzduch voňal po daždi, slnko svietilo, čo viac si možno priať? V
kempe sme stihli ochutnať zmrzlinu a hoci zmrzlinár boľ veľmi milý a
babám doniesol dupľu zadarmo, zmrzlina bola hrozná - samá voda. Vôbec sa
ani trošku nepodobala na vychýrenú jadranskú zmrzlinu.
V Novalji bola predsa len už trošku lepšia, ale aj tak je naša jadranská
zmrzlina v Martine neporovnateľne lepšia. Nie je to čudné?
Výlet do Zadaru
O tom, že počas pobytu na Pagu sa pôjdeme pozrieť do Zadaru, bolo
rozhodnuté ešte doma. Akurát termín sa prispôsoboval počasiu. Keď
som bola v Zadare pred tromi rokmi, prechádzala som sa po nábreží a
historickom centre mesta. Keď ma už boleli nohy, videla som tabuľku so
šípkou na nejakú turistickú atrakciu s názvom Morské orgulje. Netušila
som, čo to je a ani trošku sa mi už nechcelo za tým ísť. Doma som
zistila, že je to jedinečná atrakcia - morské varhany. Na pohľad je to
obyčajné schodisko na brehu mora, ale sú v ňom vytvorené prieduchy, do
ktorých vlny vháňajú vzduch a tak vzniká hudba. Tu si to môžete pozrieť
aj so zvukom.:
http://www.youtube.com/watch?v=5P0xxMOkmqA&feature=player_detailpage
Keďže Pag nie je od Zadaru ďaleko, využili sme chladnejší deň ako
stvorený na výlet do mesta, naložili sme psov, seba a foťáky a hurá do
sveta. Cestou tam sme sa zastavili na vrchu kopcov, urobiť pár záberov z
nadhľadu. Bol tam taký vetrisko, že sme stáť na jednom mieste mohli len
s vypätím všetkých síl. Akonáhle som zdvihla jednu nohu, už som to
neustála a pristála som až na aute. A to nevážim málo. Psiciam tam skoro
uši poodtŕhalo. Tak sme sa rýchlo zas naložili do auta a vtedy som
zistila strašnú vec: niekde mi z vrecka vyfúklo jediné kľúče od auta.
Náhradné viseli na klinčeku doma v Martine. Vyšla som zas von hľadať
kľúče, hoci som vôbec neverila, že ich môžem nájsť. Nechápem, ako je to
možné, ale kľúče ležali neďaleko auta. To bolo naše jediné šťastie. Fakt
netuším, čo by sme robili.
Po ceste sme videli zvláštne políčka s morskou vodou a zistili sme, že je to územie podniku SOLANA, ktorý je najväčším producentom morskej soli v Chorvátsku a má už tisícročnú tradíciu.
V
Zadare už vietor nefúkal, strávili sme tam príjemné chvíle, počúvali sme
morské varhany a pozreli si aj "Pozdrav slnku". Cez deň to nie je
bohviečo - taký veľký kruh zo solárnych panelov. Ale treba tam prísť
potme, čo sa nám nepodarilo. Aspoň na internete som teda pohľadala, čo
ten veľký kruhový zázrak vlastne dokáže. V tme vytvára nádherné svetelné
efekty, pozrite sami:
http://www.youtube.com/watch?v=13HRIM1FB3A&feature=related,
http://www.youtube.com/watch?v=CYHHcMWMlIE&feature=related.
Takýchto videí nájdete na youtube mnoho.
Zo Zadaru sme sa na Pag vracali cez Paški most. Nie je veľmi dlhý, len
301 m a široký je 9 m. Na tom otvorenom priestranstve však zase fúkal
taký strašný vietor, išli sme rýchlosťou asi 20 km/hod. a celým autom
tak hádzalo, že sme sa skoro do..., kým sme prešli tých 301 m. V tento
deň bol kvôli silnému vetru na celom pobreží medzi mestami Split a Senj
zákaz jazdy kamiónov, náklaďákov a dodávok. Zrejme to tam nie je
zriedkavé, lebo všade boli dopravné značky s výstrahami pred silným
bočným vetrom.
Po takomto zážitku už naozaj viac netúžim. Fuj. To radšej budeme
spomínať na prechádzku ku kostolu Sv. Nicholasa, ktorý je medzi Zadarom
a mestečkom NIN
Kostol Sv. Nicholasa z 12. storočia
NIN
O mestečku Nin sme nevedeli nič, ale ostal nám čas, počasie bolo pekné a
Nin mal na mape takú veľkú hviezdičku, ktorá označuje turisticky
zaujímavé miesta, tak sme sa tam išli pozrieť. Je to veľmi maličké
mestečko, ale naozaj pekné. Celé stojí na ostrove, na ktorý vedie
kamenný most s bránou. Za mestom je úzky záliv s plytkou vodou, ktorú
naplno využívajú milovníci adrenalínových atrakcií. Silný vietor hral do
karát surfistom a lyžiarom na vodných lyžiach, ktorí ako pohon využívali
malé padáky. Dobre sa na nich pozeralo, ale keď padali do vody, nemenila
by som s nimi. Predsa len bolo podvečer už dosť chladno.
... opäť vo vode
Predpoveď počasia sa opäť naplnila. Chladný front za dva dni prešiel a vrátilo sa teplo. Do konca pobytu sme sa už len povaľovali na pláži a vo vode. Gerymu voda natoľko učarovala, že aj keď sme sa večer vrátili zo Zadaru a všetci sme sa chceli už len natiahnuť na gauč, Gery vytrvalo pišťal až kým nedonútil svoju paničku ísť na pláž a aspoň pol hodinku hádzať aporty. Blázon ! Ešte že naše baby majú viac rozumu a vrelejší vzťah ku gaučom.
... cesta domov
Či sa nám chcelo, či nie, prišiel čas balenia. Gery to pochopil
okamžite, ako uvidel nachystaný kufor svojej paničky. Smutný sa natiahol
vedľa neho, aby sme ho tam nezabudli. Určite nerád opúšťal morskú pláž,
lebo tam bol evidentne vo svojom živle. Hoci sme domček museli opustiť
už dopoludnia, na pláži sme zostali až do večera. Pred zotmením sme
sadli do auta, preplavili sa trajektom na pevninu a namierili si to do
pobrežného mestečka Senj. Práve tam sme strávili jeden týždeň s Gaikou
ešte v roku 1998. Keď som to mesto videla teraz, vôbec nič som
nespoznávala. Buď mám takú nanič pamäť, alebo sa za 13 rokov tak veľmi
zmenilo. Pred definitívnym odchodom z Chorvátska sme sa ešte posilnili
pizzou a za tmy sme vyrazili smer Maďarsko.
Na poslednej veľkej benzínke na chorvátskej diaľnici sme opäť
prenocovali a za pekného počasia sme sa vracali domov, tentokrát cez
Bratislavu. Tam sme si oddýchli na návšteve u Everesta a u Coralky, veď
načo sa ponáhľať domov? Doma to už predsa poznáme.
Možno sa pýtate, prečo na dovolenke nebola aj Cortina. Jednak preto, že by sa už nezmestila do auta a jednak preto, že traja psy na jedného človeka sú na dovolenke priveľa. Keď som sa mala rozhodnúť, ktoré dve k moru zoberiem, bolo to vcelku ľahké. Úlohu v tom zohrali tieto fakty:
-
Cortina najmenej rada pláva
-
Fidži ešte pri mori nebola
-
Afrika má už 9 rokov a zrejme poslednú príležitosť cestovať tak ďaleko v teplom počasí
-
Cortina bola tento rok už na výlete v Blede - v Slovinsku a ešte pôjde na predĺžený víkend do Vysokých Tatier.
A tak bolo rozhodnuté, Cortina tento rok strážila doma ale verím, že sa spolu ešte k moru dostaneme.