Od času, kedy Corálka od nás odišla do Bratislavy uplynulo práve 5 mesiacov a Corálka je práve akurátna psia pubertiačka. Chceli sme sa stretnúť s ňou a jej majiteľmi už v jeseni, ale osud nám, bohužiaľ, neprial. Našťastie práve vďaka nim (Zuzane a Marcelovi) sa nám podarilo stráviť spoločne niekoľko krásnych zimných dní v rekreačnom stredisku Remata pri Prievidzi. Poniektorí dvojnožci lyžovali a my ostatní sme sa venovali štvornožcom. Coralka je vďaka svojmu sfarbeniu najfotogenickejšia, ale Cortina je zas o trošičku poslušnejšia. Aspoň zatiaľ.

Ťažko bolo pri prvom stretnutí posúdiť, či sa na nás Corálka pamätá, alebo nie, pretože 100% sa pamätala na Cortinu a tie dve okamžite mali oči len jedna pre druhú a k svojim výtržnostiam už nikoho ďalšieho nepotrebovali. Keďže horský hotel, kde sme bývali leží pod lesom s jedinou prístupovom cestou, ktorú využívalo len niekoľko hotelových hostí s autami, premávka bola na ceste veškerá žádná a tak sa psice mohli pohybovať v celom areáli na voľno. Aj to patrične využívali, behali, lietali, predháňali sa jedna pred druhou. 

Hoci ako šteniatko bola Cortina oveľa dominantnejšia, teraz jej už aj Corálka bola rovnocenným partnerom do spoločných hier. Ihneď z nich boli veľké kamarátky, medzi sebou žiadnu dominanciu neriešili, Corálka nás uvítala aj vo svojej hotelovej izbe a ako správna hostiteľka strážila pri dverách, kým jej Rika zožrala jej žuvaciu papuču.

V hotelovej reštaurácii sme žiadny tržbu nespravili, pretože aj napriek tomu, že ubytovanie so psom je za poplatok povolené, do reštaurácie boli ochotní pustiť len malých psíkov, alebo veľkého len jedného aj to len s náhubkom. No taký pobyt v reštike si môžu strčiť za klobúk. Radšej sme chodili na obedy do reštiky pri lyžiarskej zjazdovke, kde bolo krásne prostredie, výborne varili a proti psom nič nenamietali. Za odmenu sa naše slečny a dáma Afrika správali veľmi spôsobne. Len Cortina skúsila, či by predsa len zo stola niečo nedostala alebo lepšie neuchmatla. Jej snaha však bola márna. Tak sa slečny uložili pod stolom. Až po čase sme zistili, že oni tam nespia, ale olizujú si papuľky. Asi zisťovali, čo mala ktorá dobrého na raňajky. Nakoniec sa predsa len uložili k oddychu. Cortina je doma zvyknutá na vankúšik pod hlavou. Keďže tu žiadny nemala, využila aspoň Corálkin chvost. No nie je šikovná?

Hoci výlet bol super, deň odchodu predsa len nastal a každý sme sa poberali svojou cestou domov. Corálka z auta za nami hodila len smutný kukuč. Vtedy ešte nevedela, že o týždeň nás uvidí znova na výstave v Trenčíne. Aj z tejto akcie prinesieme fotodokumentáciu.